Únor 2015

Only memories are alive

22. února 2015 v 19:13 | B
Untitled Spomínam stále na ten prvý deň, v ktorý sme sa stretli. Pred kvetinárstvom som ho čakala, nervózna, lebo som nevedela, ako bude prebiehať celý deň a či spravím dobrý dojem. Stála som na stanici v červenom tričku s rôznymi motívmi a modrých legínach. On mal červené tričko s čiernymi rifľami. Prechádzal sa tam, keď ma zrazu zbadal! Prišiel ku mne, pozdravil. Podal mi ruku, ako sa to na zoznámenie patrí, načiahol sa ku mne, aby mi dal uvítaciu pusu na obe líčka. Predstavil sa. Naše kroky viedli do tej čajovne v centre mesta. Celý čas sme sa rozprávali. Neprestali sme ani v podniku pri kávičke, ktorú sme pili až celkom studenú. Ten čas s ním rýchlo prešiel. Stále sme sa na seba pozerali, niekedy aj potichu. Každý jeden pohľad bol sprevádzaný úsmevmi. Bolo mi s ním veľmi príjemne. O pol tretej mi išiel autobus, takže nejakú hodinku a pol sme sa bavili. Vyšli sme z čajovne, na všetkých semaforoch som doňho narážala. Ale nie schválne, aby som sa k nemu priblížila. Možno to bolo trémou. Pekne si ma odprevadil na stanicu, kde som čakala na svoj autobus. To, ako si ma hladkal po ruke, ako sa celý čas na mňa díval. To bolo niečo pekné. Keď už prišiel môj odvoz, objal ma, nežne pobozkal. A tak sme sa rozlúčili. Našla som si miestečko, kde som sa celú cestu domov do prázdna usmievala. Ľudia si určite pomysleli, že nie som v poriadku. Ani som nebola po tak peknom dni, ktorý sa môže mnohým zdať nudný.

Druhé stretnutie bolo akčnejšie. V piatok podvečer sa hral hokejový zápas. Opäť sme sa stretli na stanici. Videla som ho z diaľky prichádzať v modrom tričku a rovnakých nohaviciach. Niesla som mu obed, lebo som vedela, že býva sám, nemá mu kto navariť, konzumuje tie konzervy a fastfoody. Cez deň ma matka požiadala, aby som spravila fašírky. Už si nespomínam presne, kam išli. Odložila som mu teda zopár. Pribalila som aj višňový perník, ktorý piekla mama. Prišiel po mňa, aby sme nasadli do jeho auta a odviezli sa pri štadión. Cestou k autu nespustil zo mňa oči. Šortky boli zakryté dlhším takmer priesvitným tričkom a vyzeralo to, akoby som nemala nič, len to tričko. Hneď potom, ako zaparkoval pri štadióne, mali sme hodinu čas a preto sme si išli sadnúť do jedného podniku. Aj keď som veľmi nechcela, kúpil mi kofolu so slovami, že on nerád pije či je sám. Veľa som toho nevypila, predsa pol litra je aj na koňa priveľa. Na zápas som nahovorila ešte kamaráta, ktorý tam zobral jeho frajerku. Bol to prípravný zápas, zápas medzi mojim mestom a mestom, kde býva On, pred začiatkom sezóny. Od hlavného vchodu sme sedeli kamarátova frajerka, kamarát, ja a ten môj "vyvolený". Nerozprávali sme sa s druhou dvojicou, iba čo sme sa uvítali a pozdravili, tým to haslo. Ani neviem ako hra prebiehala, skôr to bolo o prejavovaní vzájomných sympatií. Nemôžem povedať ani krivé slovo na tie momenty. Ani neviem ako, naši dvaja kamaráti odišli. My sme mali ešte kopu času. Nechcela som ho otravovať. Aj on chcel vidieť ten zápas. Mne už večer všetky autobusy odišli. Ponúkol sa, že jemu nebude robiť problém ma zaviesť domov. Na parkovisku sme sa k sebe mali. Bolo to krásne len tak tam postávať, nevnímať čas, ani nič, len tak si žiť pre seba. Pomaly sme nasadali do auta, kde sme strávili ešte malú chvíľku. Čas, počas ktorého šoféroval, ma držal za koleno. Všetci šoféri mu blikali, nevedel prečo. Zabudol zapnúť svetlá. Zalichotilo mi to, keď povedal, že to kvôli mne zabudol. Stáli sme pri mojom dome a lúčili. Rodičia chceli vidieť toho, kto priniesol ich jedinú milovanú dcérku až pred bránu domu. Mali pre neho nachystané aj čerstvo nazbierané huby z hory. Ale poslala som Ho domov. Večer mi písal, že dúfal, aby som mu zavolala aby sa vrátil naspäť. Pekný deň.

Tretie rande sme si dali menej akčné, pri filme. Opäť sme boli na dvojitom rande a tí istí ľudia. Dávali skvelú komédiu. Toľko, čo som sa nasmiala. Pekne sme si sadkali do dvojsedačiek, sledovali film, jedli a boli proste spolu. Čo mohlo byť lepšie ako túlenie a dotyky milej osoby?

Everything can be better

21. února 2015 v 12:42 | B

Meow or never Koľko je už tomu? Akú dlhú dobu sa moje prsty nedotkli klávesnice, oči nezahľadeli do obrazovky a myšlienky nestretli s blogom? Už si ani nespomeniem. Aké je to, keď niekto číta tvoj článok? Prečo toľká absencia? Počkať! Kde mám svoju kávu?

Kde začať? Toľko otázok naraz sa jednoducho zodpovedať nedá. Každý potrebuje svoju prestávku, aby mohol znova nabrať nový dych, chytiť tú vhodnú slinu, lebo stále sa stáva, aj keď človek nechce, že musí na istý čas prestať, lebo jednoducho nevládze. A na každého príde ten stav, kedy musí spomaliť, prestať hľadieť rovnakým smerom, zdvihnúť hlavu hore, otočiť doprava, doľava, spomalí sa mu tep a dýchanie. V okamihu naberie všetko iný spád. Niet sa kam ponáhľať, prečo silou mocou utekať a predbiehať sa? A kam sa vlastne toľko ponáhľame? Čo dobiehame? Chceme byť lepší než najlepší? Kto je vlastne najlepší?
Nikto nie je rovnakí a predsa sme si všetci rovní. Kde sa berie toľká nespravodlivosť? Neviem ako ty, ale každý musí dostať svoj čas. Som ochotná počkať si. Na čo máš čakať? Neviem, rovnako to nevieš ani ty, nikto to nevie. Tak isto nikto nevie čo bude o sekundu, o minútu, o hodinu. Nehovorím teraz, že by sa svet mal zastaviť úplne, prestali by fungovať fabriky, my by sme ostali bez jedla a o týždeň pomreli. Skôr ma vždy zaujímala otázka toľkej diskreditácie samých seba. Problém nastáva vtedy, ak začneš pochybovať o svojej sile. Nemali by sme tu toľko úspešných ľudí, ktorí by seba podceňovali neustále. Samozrejme, viem, čo si myslíš. Koľké sú z nich výnimky, čo sa ani predierať nemuseli a dostali všetko pod nos. U mňa si taký nezaslúži úctu ani obdiv.
Zhlboka som sa nadýchla a premýšľam nad novým začiatkom. Koľko ich bolo? Zaslúžim si aj tento? Má to zmysel? Koľko to znova vydrží? Ak viac ako mesiac, prosím, nominujte ma na Nobelovu cenu za vytrvalosť. Vlastne, tá vytrvalosť by sa aj našla, aj čas by sa našiel na miesto toľkého písmenkovania do chatových hlavičiek ľudí, ktorí väčšinu času rovnako trávia písmenkovaním do chatových hlavičiek ďalších ľudí, a tak sa to vlečie celú dobu. Zdieľať myšlienky s ľuďmi, ktorých na prvý pohľad možno poznáš, no ich útroby sú celkom iné, sa niekedy vie aj vypomstiť. Keď pozná niekto Teba, je to akoby Ťa poznal celý svet. Predstav si príhodu, ktorá nie je veľmi príjemná, nechceš o nej hovoriť veľa, aby si si neublížil. No zároveň sa potrebuješ niekomu posťažovať. Čo spravíš? Logika ti vraví, že najlepší kamarát je ako bútľavá vŕba, ktorej keď povieš svoje tajomstvo, nechá si ho skryté v koreňoch. Len niekde sa stala chyba, keď do tej vŕby niekto zarúbal a ostala v nej sekera. Už tie pocity, ktoré si s ňou zdieľal, vytekajú von, padajú na trávu, na maličkých mravčekov a tý zase roznášajú informácie ďalej, ďalej až čo najďalej a zrazu zistíš, že Ťa pozná viac ľudí, akoby si si bol kedy pomyslel.
Vieš dobre, že svoje problémy ťažko zakryješ, ani virtuálny svet nemusí vždy pomôcť ako útek z reality. Možno raz oľutujem tieto činy. Málo sa stáva, že by som ľutovala niečo. Aj zlé býva dobré. Zachovám si hlavu chladnú, aj keby bolo hocičo už. Prečo sa teda skrývať? K čomu je dobré hovoriť svoje tajomstvá niekomu, kto ich aj tak rozmetá po svete ako čerstvo napadané lístie na jeseň? Nech sú tie moje všakovaké, nebudem sa tajiť ničím. Čo by to bol za svet, čo by to boli niektoré za úspešné blogy, keby neboli jedinečné? Jedinečné už len samotným ich pisateľom, ktorý dokáže aj z ho*na spraviť tak zaujímavú vec, ktorú bude obdivovať polka sveta. Chytím sa svojimi pazúrmi toho, čo sa mi teraz naskytlo, nezáleží na tom, čo to je. Nespoliehaj sa na nič, že ťa dostane vysoko. Ja si tiež píšem blog pre potešenie. Možno sa táto moja radosť niekomu zapáči a inšpiruje sa. Ja som sa inšpirovala u seba. Ak Ťa niečo skutočne zaujíma, nepodliehaj svojim myšlienkam, vieš, že všetko je na niečo užitočné.
Každý deň Slnko vychádza a prináša novú šancu na život. Dobre, priznávam, že skoro každý deň si hovorím, že spravím všetko pre lepšie dnes. Nikdy to ale nebolo také ako teraz. To, čo skúsiš, rovnako skús aj nepustiť. Veď kto iný dokáže robiť jedinečné veci, keď nie Ty? Kávičku do ruky, never tomu, že je nezdravá! Ja ti dokážem pravý opak. Najlepšie myšlienky predsa prichádzajú pri pití kávy, schôdze sa konajú pri pití kávy, s partnermi sa stretávame pri šálke kávy. Čo tak jej dodať iný rozmer? Všetko, čo tu nájdeš, je aj zásluhou tohto čarovného nápoja. Nemaj strach z ničoho a vyšľap si vlastnú cestu úspechu!

Káve zdar!